° ide hmla

° lienočka & lensbaby

tento malý hosť sa mi ráno objavil v izbe; konečne raz aj nejaký príjemný, po všetkých tých chrobákoch a komároch čo prilietajú v noci za svetlom. síce je lienočka už tak trochu po smrti, ale stále myslím celkom fotogenická. štvorbodková. vlastne tuším šesť-, ako tak pozerám na tie slabé škvrnky navrchu, zrejme by sa boli vyvinuli do bodiek, keby lienka mala lepší osud.
normálny makroobjektív zatiaľ nemám, použila som lensbaby a makronásadku naň. je to môj prvý pokus o makro, tak sa celkom vytešujem. a hádam aj kvalita bude časom lepšia.


originál veľkosť po odfotení


orezané aby viac vynikla osobnosť lienky

° v tvare V

° impresia v modre

° lozorno_príroda

zopár fotografií z víkendového výletu u kamarátky v lozorne - ten víkend, kedy nepršalo, nemrholilo, a "záhoráci" privítali nás "paštikárov" s naozaj ukážkovým počasím :)


pobehali sme okolitý lesík


buky s krásnou hladkou kôrou boli skoro všade... takéto husté bukové lesy majú zvláštne čaro, pre mňa určite


deravý strom


neurón (kamarátka lekárka hneď mala svojskú asociáciu;)


občas sa nám otvoril pekný výhľad z lesa von


pri tejto "červenej chalúpke" sme mali konzumnú pauzu... paštikári sa nezaprú °-°


dočasný jedálenský stôl; potrava bola trochu iná ako na obrázku :)


a cestička pokračovala ďalej... pekná sýta farebná


sem som neliezla, i keď to lákalo :)


typické "záhorácke" borovice; tie by som dokázala fotiť donekonečna... práve preto stačí jedna fotka :P


...vlastne ešte jedna. nad logikou tohto výrubu sme chvíľu uvažovali :-|


ďalší z tunajších druhov drevín - brezy sa objavovali občas v malých skupinkách, a výnimočne aj vo forme takéhoto celého ich "kráľovstva"


pri pohľade zblízka vetvičky pripomínali vtáčie nožičky


a ešte trochu smrekovca do tej zmesky ;)


lietadlo... teda zvyšok po ňom


a neodpustím si na záver tento západ slnka, keď sa tam tak pekne vtesnalo akurát do medzery medzi stromami :)

° záhadné jabĺčko

alebo čo sa stane s NORMÁLNYM jablkom, keď ho nechám zopár hodín na tanieri a zabudnem jesť.
zaujali ma najmä tie kruhové útvary... kto by vedel vysvetliť príčinu ich tvaru, nech sa hlási v diskusii :)

° snívanie doružova

malý relax v práci nezaškodí...






... ponoriť sa do ružovej a dýchať zhlboka :)

° dôstojný strom

... alebo ruka s piatimi prstami, svietnik... podôb mi napadá viacero.



pozn.: fotka nie je upravovaná, iba orezaná. niekomu možno budú vadiť listy, narúšajúce čistú siluetu; som si toho vedomá, no chcela som ju nechať len tak, ako bola odfotená... na cintoríne počas dušičiek, ľudí naokolo bolo plno a nechcela som tam hodinu hľadať najlepšiu kompozíciu... už aj tak na mňa poniektorí starší pozerali ako na exota °-°

° jeseň okolo mňa

dnes doobeda slniečko tak pekne svietilo, že som neodolala, po príchode zo školy som zobrala foťák a strávila som asi hodinku v blízkom parčíku, až kým slnko nezašlo a nezačalo mi byť zima.
našťastie tam nebolo veľa ľudí, ktorí by prekážali v záberoch, i keď zopár sa ich našlo. zistila som, že pri fotení sa zo mňa stáva maximálny odľud a v duchu zúrim na každého, kto sa mi opováži čo i len na chvíľu vliezť do kompozície.


kým sa na pôvodne fotenom mieste pohybovali nežiaduce elementy, fotila som čo ostatné sa dalo. napríklad jesenný chodník...




alebo rôzne vetvičky °-°


žltá farba bola všade... pod stromami som sa cítila ako obklopená zlatom.


no a toto už je môj pôvodne plánovaný objekt... po ceste zo školy ma táto zlatistá nádhera tak upútala, že somsa jednoducho musela vrátiť.
(a čo to trvalo, vystriehnuť chvíľu keď akurát nikto na lavičkách nesedel...)


parčík sa nachádza medzi ulicami svätoplukova, kvačalova a bazová, v susedstve rozostavaného polyfunkčného objektu gaudí. v južnej časti miniparčíka je fontána, a v tejto severnej časti stojí pamätník veliteľa partizánov ľ. kukorelliho. ako deti sme sa okolo neho často naháňali a hrali na schovávačku, lebo za lavičkami rástli husté kry... a mama nás zase vždy varovala, aby sme ostali pekne pri fontáne a nechodili do tej húštiny, lebo tam môže byť nejaký zlý ujo °-°


teraz sa pamätník vyníma zo všetkých strán aj z diaľky, a určite je to takto lepšie aj bezpečnejšie... to len tá nostalgia robí svoje:)


hra so siluetou


pohľad smerom k fontáne a stavenisku; tento strom vyzerá akoby sa mal každú chvíľu zlomiť a spadnúť, ale zatiaľ sa drží... už pomerne dlho :)


rozostavaná budova presvitajúca spoza konárov


platan - jeden z mojich obľúbených stromov...




má jedinečnú kôru...


... ktorá by sa dala fotiť dllllho...


... a z rôznych uhlov, ako napr. táto "hviezdička" :)


po hodine strávenej vonku mi už začali omŕzať ruky, tak som sa pobrala domov. po ceste som ešte spravila zopár záberov javorového lístia... z tých všetkých "zopár" sa ako-tak vydaril možno tento jeden °-°


a ešte skupinka topoľov statočne stojacich aj napriek zime ;)

° príroda v stupave na jeseň

bolo nám s monikou treba fotiť panoramatické snímky stupavy na ateliér, tak som sa pokúsila z viacmenej povinného výletu vyťažiť čo najviac.
najlepšie sa mesto fotí z nadhľadu... a monikini rodičia majú na kopci nad stupavou záhradu, takže nebolo o čom rozmýšľať:) prechádzka do kopca nebola náročná, a hore nás čakala záhrada v tieni slnkom sfarbených stromov... ako v rozprávke.


pohľad ponad plot...


... a tu už aj s monikou, ktorá nám otvára bránu do svojho kráľovstva ;)

trochu sme sa porozhliadali, najedli, pokecali... a potom sme sa už venovali pracovnému foteniu. výhľad bol síce celkom pekný, ale po fotografickej stránke nič moc; kvôli jesennému oparu nad mestom bol okrem prvého plánu zvyšok dosť slabo viditeľný.


symetria stromov strážiacich bránu cintorína (už naspäť dole v meste, samozrejme)


potom sme sa vydali nejakou cestičkou-skratkou smerom k stupavskému domovu dôchodcov a odtiaľ k autobusovej zastávke. po ceste sme obdivovali štíhle borovice, typické pre túto záhorskú oblasť.


táto vyzerala, akoby sa jej už-už malo podariť dosiahnuť na vyššieho kamaráta ;)


k stupavskému domovu dôchodcov patrí aj park... ale naozaj park s veľkým P.
zelenožltá farba prevládala aj tu, stromy tvorili príjemný tieň pred slnkom a lavičky priam vyzývali na sadnutie.


nie každý park má tú česť, že ním preteká takýto potôčik...


... ktorý ústi do jazera zrkadliaceho všetko žlté aj nežlté... ale hlavne to žlté.


akoby korunu celého parku tvorí kaštieľ, ktorý v súčasnosti slúži ako spomínaný domov dôchodcov. zvláštne otvorené točité schodisko vedie hore do vežičky, v ktorej nás pri bližšom pohľade zaujalo čosi...


... čo vyzeralo ako odložená handrová bábika.
alebo žeby hradná pani vítajúca prichádzajúcich návštevníkov? pôsobila vcelku mierumilovne.

od kaštieľa sme už zamierili na autobus a domov, spracovávať fotky a robiť analýzy územia, návrhy...
ale predsa len som si neodpustila urobiť ešte jeden záber pred nástupom do autobusu. myslím, že stál za to °-°