° príroda v stupave na jeseň

bolo nám s monikou treba fotiť panoramatické snímky stupavy na ateliér, tak som sa pokúsila z viacmenej povinného výletu vyťažiť čo najviac.
najlepšie sa mesto fotí z nadhľadu... a monikini rodičia majú na kopci nad stupavou záhradu, takže nebolo o čom rozmýšľať:) prechádzka do kopca nebola náročná, a hore nás čakala záhrada v tieni slnkom sfarbených stromov... ako v rozprávke.


pohľad ponad plot...


... a tu už aj s monikou, ktorá nám otvára bránu do svojho kráľovstva ;)

trochu sme sa porozhliadali, najedli, pokecali... a potom sme sa už venovali pracovnému foteniu. výhľad bol síce celkom pekný, ale po fotografickej stránke nič moc; kvôli jesennému oparu nad mestom bol okrem prvého plánu zvyšok dosť slabo viditeľný.


symetria stromov strážiacich bránu cintorína (už naspäť dole v meste, samozrejme)


potom sme sa vydali nejakou cestičkou-skratkou smerom k stupavskému domovu dôchodcov a odtiaľ k autobusovej zastávke. po ceste sme obdivovali štíhle borovice, typické pre túto záhorskú oblasť.


táto vyzerala, akoby sa jej už-už malo podariť dosiahnuť na vyššieho kamaráta ;)


k stupavskému domovu dôchodcov patrí aj park... ale naozaj park s veľkým P.
zelenožltá farba prevládala aj tu, stromy tvorili príjemný tieň pred slnkom a lavičky priam vyzývali na sadnutie.


nie každý park má tú česť, že ním preteká takýto potôčik...


... ktorý ústi do jazera zrkadliaceho všetko žlté aj nežlté... ale hlavne to žlté.


akoby korunu celého parku tvorí kaštieľ, ktorý v súčasnosti slúži ako spomínaný domov dôchodcov. zvláštne otvorené točité schodisko vedie hore do vežičky, v ktorej nás pri bližšom pohľade zaujalo čosi...


... čo vyzeralo ako odložená handrová bábika.
alebo žeby hradná pani vítajúca prichádzajúcich návštevníkov? pôsobila vcelku mierumilovne.

od kaštieľa sme už zamierili na autobus a domov, spracovávať fotky a robiť analýzy územia, návrhy...
ale predsa len som si neodpustila urobiť ešte jeden záber pred nástupom do autobusu. myslím, že stál za to °-°