° hovädzie autíčko

alebo oficiálne zvané "the pet MINI cooper" - túto nezvyčajne vytuningovanú lahôdku mali možnosť vidieť návštevníci tohtoročnej výstavy moddom v inchebe. samozrejme nedalo mi aby som si chlpaté autíčko neohmatala (bolo celkom príjemné na omak, i keď kravská srsť predsa len nie je až tak hebká - nabudúce prosím nejaké iné zvieratko).


tu je v celej svojej kráse


viac o originálnom mini cooperi je písané napr. na stránke autoindex.sk, podľa ktorej sa jeho autorka, riaditeľka pre komunikáciu mini switzerland claudine hatebur de calderón inšpirovala kožušinou potiahnutou pohovkou chaise longue od architekta le corbusiera z r. 1929, a toto autíčko má teda predstavovať symbolickú poctu le corbusierovmu dielu.


vedľa sa nachádzala pre porovnanie aj samotná pohovka; variant jej vyhotovenia sa dá napr. na googli nájsť viacero, koho by zaujímalo.


a ešte nejaké detaily




kto ste neboli, nevideli a neohmatkali, môžete ľutovať a závidieť :P

° blogeri na hrad!

ak už nie prezidentský, tak aspoň na nejaký ten pajštún. malá prechádzka nezaškodí. hlavne keď je pekné počasie a človek nemá čo robiť , ako bežne v utorok doobeda... °-°
ale už seriózne. po alenkinom info, že na niekoľko dní príde domov vzácna návšteva z karlsruhe, sa nedalo odolať pozvánke na toto miniblogstretko (áno mirko viem že ty to píšeš bez e ale ja tu budem slušná ;). nakoniec sa dovolenku podarilo vybaviť okrem nás troch ešte lucii a mirovi, a tak sme sa v počte 5 v posledný semptembrový deň úspešne dostavili do krčmy v borinke, ktorá mala byť naším východiskovým bodom.


tu sme v plnej zostave (plus ja tam niekde za objektívom). ešte vládne predtúrová pohoda, popíja sa kofolka a pivo, babič si vytiera oko... teda pardon pretiera, či naozaj dobre vidí


ale áno, je to ON... vzácny hosť až z ďalekého nemecka


kým miro povinne strúhal úsmevy, zvyšná ženská časť našej pätice sa zatiaľ zoznamovala


aby sme sa tam príliš nezakorenili, radšej sme sa vydali na cestu do kopca; na pokec bude ešte času a času


kopec bol zo začiatku mierny, asi od polovice začal stúpať strmšie. dokonca aj ja som obmedzila rozprávanie a šetrila si radšej dych


keď nám prišiel do cesty takýto kmeník, všetci sme ho radšej obišli, až na alenku, ktorá sa ho rozhodla hrdinsky zdolať naprieč


a aj sa jej to úspešne podarilo, dokonca bez pomoci gentlemanov, ktorí namiesto toho akciu dokumentovali (no dobre, aby som bola spravodlivá - keď už bolo po všetkom, miro pomohol alenke aspoň zoskočiť :)


po zdolaní stromu musela byť samozrejme pauza. šípkovník (či ako sa to nazýva) nám poskytol zámienku.


prvý pohľad na zvyšky hradu


jeden taký celkom zaujímavý stromček


aby bol dôkaz, že sme tu naozaj boli


fotograf mirko v akcii


a ešte raz


zaujalo ho tam zrejme toto... chudiatka, hradní páni ich sem pred stáročiami zamurovali a len hlavičky im trčia. i keď, súdiac podľa ich výrazov bolo pre nás zrejme aj dobre, že nemohli voľne pobehovať.


hradné zátišie...


pri ktorom sme si na "nádvorí" spravili obednú prestávku. takú už akože oficiálnu.


sme nehádzali.


po obede s plným žalúdkom sa najlepšie akrobatí


výhľad bol pekný, trošku zahmlený; fotilo sa vo veľkom


tento... výčnelok určite nebol pôvodne myslený tak ako teraz pôsobí... nuž ale čas spravil svoje :)


fotiace blogerčiatko na skale


cestou z hradu. zase pauza, treba skontrolovať GPSko a poradiť sa, kade ďalej


ale veď tu niet kde odbočiť... iba juchú dole kopcom


toto tu tak niečo padlo


odfotiť mirov portrét bez foťáku pred ksichtom vyžadovalo nadľudské úsilie. úspešne sa bránil.


lesný chodníček, rozprávkovo pôsobiaci


prírodné všeličo, taká kombinácia línií


siluetky


kým som sa realizovala s fotením, baby si oddýchli na tejto vysoko estetickej skupinke konárov


chalani sa tiež pridali... hurá hurá, babič sa nestihol schovať za foťák (hoci cenou za túto pohotovú fotku je jej rozmazanosť)


nejako vyzerajú skleslo. a to stále nie sme na konci


lucka zatiaľ pôsobí živo


zhora nás sledovali ONI... svojimi tajomnými očami


odskočíme si ešte na dračí hrádok? jasné, zvládame


už tradičný oddychový posed... mirko zjavne považuje svoj zadok za vysoko fotogenický :)


alenkin šľachtický pôvod sa nezaprie


nejaké minihríbiky na kmeni, čo nám stál v ceste


už naspäť v borinke; osadenstvo našej ekologickej katedry by malo z tohto domčeka určite radosť.

a ešte venujem malé poďakovanie všetkým zúčastneným za pekný výlet °-°

° posledné dni centrálu

kúpele centrál boli síce väčšinu svojej existencie chátrajúce a nevyužívané, no aj tak som k tej budove mala tak trochu citový vzťah - ako asi väčšina ľudí k miestam, na ktoré má pekné spomienky z detstva. tak si hádam tú trochu nostalgie môžem dovoliť.
najprv prechádzka úzkymi uličkami od kvačalovej, okolo júliusa meinla, potom po slnkom rozhorúčenej betónovej ploche pred centrálom, okolo stánku s banánovou zmrzlinou (tá bude až cestou naspäť:), konečne hore po schodoch do chládku, cez tmavú osvetlenú halu so stĺpmi (tam niekde je asi sauna, pre dospelých ujov a tety, my sa ideme kúpať), hore na poschodie k šatni... tu už cítiť vôňu bazénovej vody, ešte kľúčik od skrinky a rýchlo prezliecť, kúpaciu čiapku, kľúčik s gumičkou navliecť na členok aby sa nestratil, a po chodbe s obloženými stenami a podlahou s gumenými kolieskami precupitať k bazénu... podlaha začína byť mokrá, pozor na pošmyknutie... otvoríme sklenené dvere a je tu prvý bazén, ale to je dospelácky, hlboký... bŕŕ, tu je zima, rýchlo ďalej... a konečne sme TU. mama sa po chvíli vráti do dospeláckeho (ako sa jej to môže páčiť, keď tam ani nohami na dno nedočiahne?) a hurá, my sa ideme čľapkať!
potom vyfénovať vlasy, do suchého, vrátiť kľúčik, dole po úzkych dvojramenných schodoch na (? asi) medziposchodie s bufetom. keďže po plávaní dobre vyhladne, treba kúpiť perník máčaný v čokoláde, bez neho by sa to ani nerátalo:) a už von, na slniečko, ešte zmrzlina... a naspäť tou istou cestou domov.

zvláštne že mám takéto živé útržky v pamäti ešte aj teraz, keď pritom samotné kúpele fungovali vraj dosť krátko, iba zopár rokov. potom som nejaký čas dúfala, že sa nájde "niekto, kto sa toho ujme", budovu zrekonštruuje a zase budeme môcť chodiť plávať do bazéna (teraz už do toho dospeláckeho, s krásnym výhľadom z terasy a cez presklené steny), zase si po ceste domov kúpim v bufete čokoládový perník a obnovené modré logo sa bude zase vynímať na fasáde. no, nestalo sa. keď som počula, že budova sa nakoniec predsa len bude búrať, dlho som sa dokopávala k tomu ísť si ju ešte nafotiť, odkladala som to, až bolo neskoro a búracie práce sa už začali. takže jediné vlastné foto, ktoré mám, je už zo štádia "tesne pred koncom"... ale stále lepšie než nič.


pohľad na zrúcaninku smerom od ihriska patriaceho spojenej škole metodova (býv. gymnázium metodova a zš jelačičova)


zo strany jelačičovej ulice je ešte pôvodný plot. odtiaľto to na mňa pôsobilo ako ruina strašidelného zámku presvitajúca spoza stromov... asi najmä kvôli tým skresleným oknám, ktoré sa takto zdajú vysoké a úzke. a ešte tie tiene...




za plotom rastú stromy a teraz už aj všelijaká burina, z väčšiny miest na strane jelačičovej to teda vyzeralo asi takto


no našiel sa aj lepší výhľad... konkrétne toto je bývalá JZ a JV fasáda, alebo to čo z nich zostalo.


trochu bližší záber


juhovýchodná strana


zoom na visiace čokoľvek zo strechy


bývalé "vyhliadkové okná" z bazénovej haly


pohľad cez SV fasádu na budovy za križovatkou


a detail obloženia fasády. keď si brat pozeral fotky vybrané na blog, k tejto poznamenal: "pokiaľ tam len nevytŕča hlava holuba tak by som to vymazal".
čo som mala robiť, zaradiť som ju chcela, aspoň pre ilustráciu °-°

na záver niekoľko záberov centrálu, ako sme ho poznali väčšinu času, som našla na internete napr. tu a tiež tu (celý článok je tiež zaujímavý). z interiéru sa mi páčili fotografie od arien - vidno tam dokonca ešte zvyšky starej podlahy, obkladov a aj starý bazén.

ak by tento článok náhodou čítal niekto, kto má zábery ešte z pôvodného a ako-tak identifikovateľného interiéru (aj exteriéru) a chcel by sa podeliť, linky sú v diskusii veľmi vítané :)